Mnoho ľudí sa usiluje o šťastie, ale aby si človek uvedomil skutočný zmysel života a našiel večné šťastie – nie prostredníctvom spoločenského úspechu alebo materiálneho uspokojenia – musí predefinovať svoje hodnoty a smerovanie života.
Každý chce byť šťastný. Užívanie si šťastia a radosti v živote je ideálom, o ktorý sa usilujú všetci ľudia, a je to zmyslom života. Účelom tvrdého štúdia, aby sme sa dostali na lepšiu školu alebo do lepšej práce, je dosiahnuť šťastie prostredníctvom týchto prostriedkov. Okrem toho, mať dobré akademické vzdelanie a dobrú prácu slúži aj na naplnenie vlastnej túžby po úspechu a stretnutí dobrého partnera na vybudovanie šťastnej rodiny. Tvrdá práca v kancelárii, nočné práca, kým sa z vás nestane sova, slúži aj na dosiahnutie šťastia dosiahnutím spoločenského postavenia prostredníctvom povýšenia a zabezpečením stabilnejšieho príjmu. Účelom všetkých týchto vecí, ktoré v živote robíme – ako napríklad užívanie si našich koníčkov každý víkend – je jednoducho byť šťastný.
Aj keď vieme, že dosiahnutie toho, po čom momentálne túžime, nám nezaručí trvalé šťastie a že budeme nevyhnutne bojovať za inú formu šťastia, žijeme, akoby sme si túto pravdu neuvedomovali. V poslednej dobe, keď si čoraz viac ľudí uvedomuje, že materiálne uspokojenie nezaručuje šťastie v živote, knihy o liečbe a obnove mysle a tela sa v kníhkupectvách umiestňujú na vrchole rebríčkov bestsellerov pred príručkami svojpomoci. Vo vysielaní si program s názvom „Liečivý tábor“ na veľkej televíznej stanici získal obrovskú popularitu. Zatiaľ čo táto liečebná mánia ponúka útechu a pohodlie prostredníctvom príležitostí na sebareflexiu, mnohí veria, že aj ona je dočasná a v konečnom dôsledku neprináša trvalé šťastie.
Podľa údajov Štatistického úradu Kórey z roku 2011 spácha v priemere len v Kórei denne samovraždu 43.6 ľudí. Navyše, nedávny nárast násilných trestných činov, ktoré ignorujú ľudský život a dominujú online správam, odhaľuje, že ľudia v našej spoločnosti stratili vôľu a radosť zo života a stávajú sa chorými. Každý chce byť šťastný, tak prečo nemôžu ľudia žiť šťastný život? Hoci by sme to mohli pripísať spoločenským faktorom, ako sú ekonomické ťažkosti alebo ťažkosti s nájdením zamestnania, myslím si, že najzákladnejším problémom je, že ľudia nedokážu objaviť zmysel svojho života a cítiť naplnenie zo života podľa tohto zmyslu.
Každý človek si stanovuje vlastný smer života a vlastné štandardy šťastia. Napriek tomu mnohí ľudia, aj keď dosiahnu to, čo si želali, nakoniec nepocítia základné naplnenie a šťastie života. Ale dovtedy ubehne príliš veľa času na to, aby sa dalo vrátiť späť. To je pravdepodobne dôvod, prečo toľko ľudí, ktorí žili pred nami, hovorí, že život nemá zmysel. Každý si musí myslieť, že by bolo úžasné, keby im niekto povedal: „Zmyslom života nie je to, ale toto,“ a odhalil by im absolútny zmysel najideálnejšieho života a cestu k konečnému šťastiu.
Tak ako všetci ostatní, aj ja som investoval všetkých devätnásť rokov svojho života do toho, aby som sa dostal na prestížnu univerzitu. Neustále som sa obával svojho umiestnenia v rebríčku, ktoré sa mohlo kedykoľvek znížiť, a príslovie „Ak dnes odpočívaš, zajtra musíš bežať“ sa stalo bičom, ktorý ma hnala k behu bez odpočinku. Keď sa teraz obzriem späť, čas strávený osamote, pretekajúc vpred uprostred nespočetných kníh s úlohami pred očami a s neustálym vedomím konkurentov, ktorí študujú po mojom boku, aj keď som zavrel oči, nebol jednoduchý. Vďaka všetkému tomuto úsiliu som sa dostal na prestížnu univerzitu. Veril som, že už len samotné prijatie na dobrú univerzitu prinesie šťastie.
Pre mňa, ktorý si matne myslel, že všetko skončí, keď sa dostanem na vysokú školu, bolo ťažké prijať fakt, že univerzitný život prináša ešte ťažšie štúdium a konkurenciu a že spoločnosť je ešte zradnejšia cesta. Chcel som uniknúť, hoci som bol ešte neplnoletý, a tak som chodil do barov a pil, až kým som ledva nestál na nohách, snažil som sa stretávať dievčatá a chodil som do karaoke miestností, kde som si spieval z plných pľúc až do rána. Bola to zábava. Ale cestou späť na internát o štvrtej ráno po rozlúčke s priateľmi som sa cítil osamelý a prázdny. Nebol som šťastný.
V hĺbke duše som mal jedno želanie: túžil som po skutočne vysokokvalifikovanom priateľovi, s ktorým by som sa mohol otvorene rozprávať. Jedného dňa som sa náhodou, prostredníctvom zoznámenia od známeho, začal v kostole „Kresťanská misia evanjelia“ učiť o Biblii. Vedel som, že existuje veľa skreslených správ v médiách a nespočetné množstvo negatívnych komentárov na internete, ale mal som pocit, že Slovo neobsahuje žiadne rozpory a životy členov cirkvi, ktorí žili čisto a nestranne, tiež nevykazovali žiadne rozpory. Preto som začal navštevovať kostol.
Aj keď som chodil do kostola, svoju vieru som prežíval len nejasne, bez toho, aby som skutočne vedel, pre čo by som mal žiť alebo aký je zmysel môjho života. Potom, v určitom okamihu, mi v srdci hlboko zarezonovala hymna „Som šťastný“. V našom kostole túto pieseň vždy spievame so živým, radostným tancom a hudbou kapely. Skladateľ tejto piesne, pastor Chung Myung-seok, ktorý je zároveň prezidentom Valného zhromaždenia, ju však napísal v najťažšom období svojho života – počas prevozu vo väzenskej dodávke po tom, čo bol nespravodlivo odsúdený a trestaný.
„Ľudia ma vidia a nazývajú ma zločincom, hovoria, že som nešťastný, ale nie, som šťastný človek. Tento človek, tamten človek, žijú preto, aby dosiahli to, čo chcú, a boli šťastní, ale to nie je pravé šťastie. Šťastie je život prežitý v láske k Bohu, Pánovi, a to je večné šťastie. Pane, nie som šťastný? Pán hovorí: „Poznáš šťastie a žiješ ho.“ Som šťastný človek.“
Rovnako ako v texte tejto hymny, učiteľ vždy učil: „Kamkoľvek ideš, čokoľvek robíš, ži život milujúci Boha a Pána nadovšetko – nad akúkoľvek ženu na svete, nad peniaze, nad česť. Toto je Boží zámer pri stvorení ľudstva a je to jediný spôsob, ako môžu byť ľudia večne šťastní.“ Ukázal nám príklad takéhoto života. Keď som prijal toto učenie a bol svedkom jeho života, začal som si myslieť: „Ak existuje absolútny zmysel a smer ľudskej existencie, nie je to večné šťastie dosiahnuté životom, ktorý miluje Boha a Pána, Stvoriteľa života, nadovšetko – a nie dočasné šťastie a radosť, ktoré si užívame na tomto svete?“ Rozhodol som sa žiť takýto život.
Či je cesta, ktorú si v živote vyberiem, skutočne správna alebo nesprávna, zistím len vtedy, ak po nej pôjdem až do konca. Túto cestu som si však vybral, pretože som presvedčený, že svetské šťastie nemôže priniesť skutočné naplnenie ani večnú radosť. To je skutočná hodnota štúdia na prestížnej univerzite.
Aj teraz sa ľudia na celom svete usilovne snažia o svoje vlastné šťastie. Čo musia ľudia skutočne urobiť, aby boli šťastní? Mali by sme si zvoliť správneho prezidenta? Mali by sa znížiť dane? Mala by sa Severná Kórea zrútiť? Riešenie nespočíva zvonku; je možné len vtedy, keď sa zmení smerovanie života, zmýšľanie a samotná existencia človeka. V konečnom dôsledku, druh života, ktorý žijeme, a šťastie, ktoré hľadáme, závisí od našej vlastnej slobodnej vôle.
Okrem toho je potrebné čítať veľa rôznych kníh a materiálov, ktoré ponúkajú rôzne pohľady na šťastie, a tým predefinovať vlastné hodnoty a presvedčenia. Ľudia cítia, myslia a žijú odlišne v závislosti od prostredia a okolností. Preto je nevyhnutný proces hľadania vlastného šťastia prostredníctvom rôznych perspektív a skúseností. Na tejto ceste môžeme niekedy blúdiť a niekedy čeliť neúspechom, ale v konečnom dôsledku záleží na tom, aby bol náš život bohatý a zmysluplný. Skutočné šťastie nepochádza z materiálnych vecí, ale z vnútorného pokoja a spokojnosti.
Na záver, šťastie je niečo, čo hľadáme sami, a v tomto procese sa nesmierne učíme a rastieme. Verím, že skutočná cesta k nájdeniu šťastia je stanoviť si vlastné hodnoty, určiť smer nášho života a vytrvalo kráčať po tejto ceste. Na našej ceste za šťastím je dôležité naučiť sa hlbšie porozumieť a milovať samých seba prostredníctvom skúseností a postrehov, ktoré na tejto ceste získame.
