Tento blogový príspevok skúma, ako moderná historiografia reprodukovala západocentrizmus prostredníctvom konceptov lineárneho pokroku a historicistického chápania času, pričom skúma možnosť nového historického vedomia, v ktorom koexistujú rozmanité civilizácie a heterogénne temporality.
Imperializmus plienil nielen územia kolónií, ale aj ich kultúry a myslenie prostredníctvom západocentrických ideológií. Tieto ideológie sa šírili vo forme „vedeckých“ poznatkov počas procesu koloniálnej nadvlády a oblasť historiografie nebola výnimkou. Takzvaná moderná historiografia fungovala ako nástroj na legitimizáciu koloniálnej vlády a šírila diskurzy vytvorené na základe západných historických skúseností prostredníctvom moderných vzdelávacích inštitúcií v kolóniách. V dôsledku toho nielen konštrukcia koloniálnych dejín, ale aj samotný spôsob vnímania dejín začal dominovať západocentrickému mysleniu.
S objavením sa kritiky duševných stôp, ktoré zanechal imperializmus, sa postupne rozšírilo uznanie, že západné dejiny nie sú „centrom“ svetových dejín, ale iba jednou časťou celku. Zdôrazňuje sa, že nezápadné civilizácie majú rovnakú hodnotu ako západná civilizácia a nanovo sa zdôrazňuje skutočnosť, že rôzne prvky západnej civilizácie boli prenesené z nezápadných regiónov. Napriek tomu je ťažké povedať, že myslenie zamerané na Západ bolo zásadne prekonané len týmto posunom vo vnímaní. Preto je popri reflexii diskurzu o civilizácii ako celku potrebné zásadne prehodnotiť historický spôsob myslenia zameraný na koncepty „modernity“ a „pokroku“, ktoré tento diskurz sprevádzajú.
Jadrom modernej historiografie je historicistický spôsob myslenia. Ústredným konceptom historicizmu je „pokrok“ a uznanie, že proces pokroku si vyžaduje určitý čas. To znamená, že dejiny postupujú s časom. Podľa tejto historicistickej perspektívy sa čas chápe ako „homogénny a prázdny čas“, ktorý čaká na naplnenie historickým pokrokom. Moderná historiografia, ktorá stavala na tomto koncepte času, reštrukturalizovala rozmanité historické javy z rôznych regiónov do techniky schopnej ich umiestniť na homogénnu časovú os prostredníctvom stratégie „temporalizácie priestoru“. Potom prepojila čas „pred“ (predmoderný) a čas „teraz“ (moderný) prostredníctvom konceptu „pokroku“, pričom umiestnila nezápadné dejiny a západné dejiny pozdĺž tejto časovej osi. Imperialistická „civilizačná misia“ – predstava, že západné spoločnosti musia transformovať nezápadné spoločnosti na civilizované štáty – bola v konečnom dôsledku založená na historicistickom spôsobe myslenia. Ten predpokladal, že západné aj nezápadné spoločnosti sledujú rovnaký lineárny historický postup pokroku pozdĺž jednosmernej časovej osi.
Táto hierarchická štruktúra historického času reprodukovala „nerovnomerný vývoj“ nielen medzi Západom a nezápadnými spoločnosťami, ale aj v rámci jednotlivých národov a spoločností, medzi skupinami žijúcimi vo fyzicky identickom „prítomnom“ okamihu. Napríklad skupiny ako koloniálni roľníci počas imperialistickej éry boli definované ako zaostávajúce za moderným rozvojom, považované za predmoderné entity a následne marginalizované a vylúčené – napriek tomu, že existovali v tej istej spoločnosti. Zároveň boli neustále nútené byť začlenené do moderného času. Tento mechanizmus zostáva hlboko spojený so štruktúrou nerovnomerného rozvoja, o ktorej sa dodnes diskutuje naprieč inštitúciami, politikami, vzdelávacími a znalostnými systémami. Dedičstvo historizmu teda zostáva výzvou, ktorú je stále potrebné prekonať.
Ako teda môžeme prekonať západocentrickú modernú historiografiu? Samotné zdôrazňovanie toho, že aj nezápadné priestory majú jedinečné kultúry, alebo naznačovanie, že môžu sledovať identické trajektórie sociálno-ekonomického pokroku ako Západ, nepredstavuje zásadné riešenie. Predovšetkým je dôležité si uvedomiť, že odlišné, heterogénne a „neredukovateľné“ historické časy koexistujú „teraz a spolu“. V tomto prípade sa dejiny existujúce „teraz a spolu“ vzťahujú na tie, ktoré nemožno jednoducho začleniť do moderných naratívov a mocenských vzťahov – dejiny s heterogénnou časovou stránkou, ktorú nemožno začleniť do moderného časového systému. Preto je potrebné aktívne uznať a prijať heterogenitu schopnú prelomiť moderné tvrdenia o univerzálnosti a homogenite. Tento prístup ide za hranice naratívu lineárneho pokroku a odhaľuje, že rôzne civilizácie, regióny a skupiny majú odlišné časovosti a jedinečné historické skúsenosti, čím umožňuje bohatšie a viacvrstvové chápanie samotnej histórie.
V konečnom dôsledku bude východiskovým bodom pre prekonanie eurocentrizmu prehodnotenie základných predpokladov modernej historiografie a uznanie pluralitnej štruktúry svetových dejín – kde heterogénne časy koexistujú, kolidujú a pretínajú sa. Iba prostredníctvom tohto posunu vo vnímaní sa môže historický výskum posunúť za hranice hierarchií a rámcov vylúčenia, ktoré zanechala modernita, a priblížiť sa k inkluzívnejšiemu a realistickejšiemu systému myslenia.
